Bábkové divadlo nie je len pre deti
Sumár dňa
Tretí deň medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica sa z pohľadu šéfredaktorky festivalového denníka Fest-in niesol v pokojnej a uvoľnenej atmosfére. Aj do tretice tak potvrdzuje ambíciu organizačného tímu spomaliť a zamerať sa na okamihy, ktoré prebiehajú tu a teraz. Program dňa tvorili tri predstavenia – Červený balónik, H2O a Zastav sa a vyskoč #2, sprievodný program v podobe workshopu s vodou založenom na jednoduchých fyzikálnych pokusoch, komunitnému festivalu Hrušky s jablkami, ktorý prezentoval to najlepšie, čo rastie v lokálnych záhradách a diskusie v spolupráci s Rádiom Devín V dotyku s kultúrou.
Okrem hlavného a sprievodného programu festivalu je na tomto mieste dôležité spomenúť aj Mini výstavu, ktorá mapuje 25 ročníkov podujatia a účastníci a účastníčky aktuálneho ročníka si môžu prezrieť archívne snímky vo všetkých troch hracích priestoroch.
Hoci môj úvod môže vyznievať ako raj na zemi, témy inscenácií nemusia za každú cenu zodpovedať tomuto pocitu. Na druhej strane si myslím, že práve pokoj a spomalenie sú potrebné na to, aby sme sa dôsledne venovali komplikovaným javom, ktoré sú neprehliadnuteľnou súčasťou dnešného sveta.
V inscenácii Naivního divadla Liberec sa publikum stretáva s témou medziľudských vzťahov, ich potreby v dnešnej technologicky vyspelej dobe, ale aj s vyrovnávaním sa so stratou, nespravodlivosťou, neprekonateľnými rozdielmi v hodnotách, ktoré sa snažíme žiť. Ani jedna z vymenovaných tém nie je jednoduchou pre dospelého diváka. Ako teda tlmočiť dôležité posolstvá deťom? Inšpiráciu nachádzam v rozhovore s Barbarou Małeckou, ktorá vraví, že deti sú dôležitou súčasťou komunít a úlohou nás dospelých je pozorovať ich správanie či reakcie na rôzne situácie. Azda prídeme na to, že na niektoré problémy, akokoľvek náročné, existujú jednoduché riešenia.
Podobné posolstvo ponúka aj inscenácia Divadla Pôtoň H2O. V lete sme s úzkosťou sledovali klesajúcu hladinu riek na Slovensku v dôsledku klimatickej krízy. S ešte väčšou úzkosťou sme sledovali reakcie kompetentných na klimatickú krízu – šírenie neprávd, popieranie javu či zjednodušovanie. Tvorcovia inscenácie však prišli s nie tak novou, skôr prehliadanou, možnosťou, ako sa k stavu životného prostredia postaviť. Hravosť. Dať deťom možnosť preskúmať vodu, jej fyzikálne vlastnosti, ale aj dôležitosť pre človeka. Hľadať ju a nachádzať.
Záver dňa patril druhej Piknikovici, ktorej súčasťou bola diskusia v spolupráci s Rádiom Devín o stave súčasnej tvorby pre deti vo veku od 0 do 6 v kontexte Slovenska, ale aj Česka a Poľska, zhodnotenie troch festivalových dní či potrebe vytvárať spojenia s okolitými krajinami a ich súbormi či zoskupeniami. Diskusia opätovne zdôraznila, že tvorba pre najmenších divákov a diváčky nie je menejcenná a je naďalej potrebné vysvetľovať širšej, ale aj odbornej verejnosti, že je rovnako dôležitá ako tvorba pre dospelé publikum.
Dominika Dudášová
Foto: Dodo Šamaj
Staraj sa o svoj balónik
Červený balónik je nájdený poklad. A niečo, čo si treba chrániť. Červený balónik je najlepší priateľ. Aspoň zatiaľ. Červený balónik je bezpečný prístav. Sprevádza na ceste za hľadaním väčšieho pokladu. Režisérka a umelecká šéfka Naivního divadla Liberec, ktoré sa na festivale Bábkarska Bystrica predstavilo s inscenáciou Červený balónik kladie pracuje v diele s témou a dôležitosťou vytvárania vzťahov.
Tvorcovia pritom zbytočne nezaťažujú divákov veľkým množstvom textu. Využívajú však poetické, vtipne pôsobiace, ale aj ťazivejšie obrazy, ktoré sú pre diváka zrozumiteľné. Príkladmi takýchto obrazov je chlapcova snaha mať domáce zvieratko a jeho následná snaha presvedčiť svoju mamu, gang chlapcov na motorke, ktorý narúša poriadok mesta alebo láskyplné zážitky, ktoré si vytvára spoločne s červeným balónikom. Dielo, ktoré je určené pre deti od troch rokov vďaka obrazotvornosti a ľahko čitateľnému jazyku, tak nepracuje iba s bezprostrednosťou a bezstarostnosťou detského sveta, ale otvára sa komplikovanejším témam, akými sú napríklad schopnosť vytvárať si blízke vzťahy, skúsenosť s odmietnutím, stratou, šikanou či nespravodlivosťou sveta. Napriek zložitosti spomenutých javov, inscenácia ponúka mozaiku životných situácií, ktoré sú ako pozitívne, tak aj negatívne, a poskytuje dieťaťu a jeho blízkemu dospelému priestor na ďalšiu diskusiu.
Špecifikom inscenácie je dynamická scénografia. Veľké bloky geometrických útvarov (kocky, kvádre, mnohosteny) menia prostredie podľa potreby. Zmenou usporiadania vytvárajú prostredie mesta, cestnej premávky, domovov chlapca či dievčatka so zeleným balónikom. Manipulácia s výtvarným riešením pôsobí prirodzene a plynule sprevádza divákov príbehom.
Kľúčovým okamihom je konflikt chlapca s gangom. Červený balónik si nemohol a nedokázal ochrániť, a nakoniec mu ho praskli. Posolstvom však je, že táto strata môže chlapcovi otvoriť nové možnosti. Balónik predsa nie je trvácnym predmetom. Zato, ak sa staráme o naše vzťahy, najmä ak sú kvalitné, majú potenciál vydržať.
Dominika Dudášová
Foto: Dodo Šamaj
Chcú sa dotknúť a byť bližšie. Ako sa rodí divadlo z pary, ľadu a veľkých objektov?
Voda nie je len to, čo nám tečie z kohútika. Je to základná esencia, bez ktorej by naša planéta ostala len pustou, suchou krajinou bez života. Ako však tému klimatickej krízy a miznutia vody vysvetliť publiku, ktoré svet ešte len spoznáva – deťom už od dvoch rokov?
Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí prináša na scénu výnimočnú inscenáciu v réžii Ivety Ditte Jurčovej, ktorá vsádza na čistú hru, silný vizuálny zážitok a fascinujúci svet materiálov. O tom, ako sa rodí divadlo priamo z topiaceho sa ľadu, prečo by mal mať pohyb s obrovskými kostýmami jasné hranice a z akého dôvodu potrebuje slovenská kultúra nutne prasknúť svoju vlastnú bublinu, sme sa rozprávali s hercami a tvorcami inscenácie – Luciou Bielik Horváthovou a Radoslavom Piovarčim.
Inscenácia otvára tému sucha a miznutia vody. Ako ste hľadali kľúč k tomu, aby ste ekologický motív a globálny problém odkomunikovali deťom už od dvoch rokov citlivo a bez vyvolávania strachu?
R.: Ako k tomu nájsť kľúč a ako to odprezentovať najmenším, to sme na samom začiatku vlastne presne nevedeli. Základom celého tvorivého procesu bola metóda režisérky Ivety Ditte Jurčovej. Ona totiž vždy začína od materiálu. Náš proces preto odštartoval tým, že sme sa s ním začali jednoducho hrať, pričom sme ešte nemali úplne jasný cieľ, ako bude vyzerať výsledná prezentácia.
Hľadali sme skôr odpovede na to, ako sa tie deti môžu s daným materiálom zoznámiť, ako sa materiál mení, a ako vytvára situácie priamo medzi nami. Vychádzali sme zo skúsenosti, že dieťa v tomto veku vopred nerozmýšľa nad tým, čo je preňho strašidelné a čo nie. Myslím si, že pokiaľ my sami na javisku udržiavame pocit, že sa s materiálom v podstate len hráme a nič nám nehrozí, tak ani dieťa nemá dôvod mať nejakú obavu alebo strach. Presne takto sme sa dopracovali k tomu, ako túto vážnu tému postupne odovzdať. Až potom prišli na rad konkrétne režijné kroky, ktoré tomu dali jasnú linku.
L: Podľa mňa bola kľúčom linka, ktorá ukazuje, že zodpovednosť za to, aby sme predišli najhoršiemu, leží na nás. Príbeh sme však nenechali vyústiť do žiadnej tragédie. Ukázali sme skôr to, že zodpovednosť môžeme hľadať aj cez spoločnú zábavu, vzájomnú pomoc alebo cez drobné, milé vrtochy. Hlavným posolstvom zostáva, že je to naša spoločná zodpovednosť. Keď spoločne vstúpime do nejakej suchej krajiny, je len na nás, aby sme urobili niečo, čím ju dokážeme zmeniť a zachrániť.
Na javisku vidíme praskať, pukať a šuchotať rôzne materiály. Podľa čoho ste vyberali scénické objekty?
R.: Výber išiel vyslovene priamo z materiálu. Do priestoru sme priniesli veci ako ľad, vodu a ďalšie prvky, pričom samotné hľadanie bol naozaj dlhý proces. Niekoľko mesiacov sme intenzívne skúmali, čo všetko sa s daným materiálom dá na javisku urobiť, a ako s ním narábať.
L.: Do procesu sme vstupovali s jasným zámerom, že chceme deťom ukázať tri skupenstvá vody, aby získali predstavu o jej celom kolobehu a ceste, ktorou prechádza. To bolo dané. Čo však bolo na začiatku nejasné, bola samotná podoba týchto skupenstiev – teda to, v akej forme sa s vodou ideme hrať, ako presne stvárnime ľad, a akým spôsobom prinesieme do priestoru paru. Práve v tejto fáze sme hľadali veľmi dlho a skúšali množstvo rôznych variantov.
R.: Celková línia príbehu teda to, že prídeme do suchej krajiny a pretransformujeme ju na miesto plné života, s ktorým sme spokojní – sa v skutočnosti rodila postupne. Tento jasný oblúk prišiel až úplne na záver, v posledných krokoch tvorby. Rôzne skupenstvá vody so sebou totiž prinášali množstvo odlišných tém. Režisérka preto musela veľmi citlivo zvažovať, čo všetko je vhodné pre detského diváka. Zaujímavé je, že na úplnom začiatku sme vôbec netvorili s vedomím, že ideme robiť vyslovene detské predstavenie.
Anotácia hovorí o postave Hľadačov – ľudí, ktorí nestratili zvedavosť. Keďže ide o čerstvú premiéru, aké prvé, možno nečakané reakcie ste od týchto malých, hľadačov‘ v hľadisku doteraz stihli odpozorovať?
R.: Presne tak, s každým ďalším predstavením sa učíme pracovať s publikom a musíme citlivo narábať s daným priestorom. Napríklad dnes sme prvýkrát hrali v takom usporiadaní, kde sme sa cez prvý rad detí nevedeli úplne dostať ďalej. Keďže máme na sebe naviazané veľké scénické objekty, nemôžeme ísť s pohybom úplne do hĺbky medzi ne.
L.: Je to niekedy trochu nešťastné, pretože na deťoch vidíme, ako veľmi sa chcú predmetov dotknúť a byť súčasťou diania. Chcú byť jednoducho bližšie. My to z javisku intenzívne cítime a radi by sme im to dopriali, no nie je to možné. Objekty, ktoré máme na sebe, sú obrovské a pre pohyb pomedzi deti by boli pre ne nebezpečné.
Pre toto predstavenie preto oveľa lepšie funguje, ak je pre hľadisko k dispozícii väčší priestor. Vtedy majú deti reálnu možnosť prísť s nami do bezpečného kontaktu. A zistili sme, že keď ten kontakt naozaj prebehne, ich pozornosť a zážitok je potom oveľa väčší.
Anotácia hovorí, že voda nie je len to, čo tečie z kohútika, ale že bez nej by neexistoval život. Čo je pre vás osobne tou ‚vodou‘ v divadelnom umení? Čo je tou esenciou, bez ktorej by divadlo vyschlo a stratilo zmysel?
L.: Myslím si, že tvoriť bez toho, aby na predstavenia chodili ľudia, vyjadrovali sa k nim a zdieľali to, čo vzniklo, je v podstate bezpredmetné. Umenie samozrejme potrebuje finančnú podporu, priestor a zo všetkého najviac slobodu. No aj keď budeme mať toto všetko k dispozícii a ľudia nebudú mať záujem do tých priestorov chodiť, nebudú vyhľadávať predstavenia alebo dianie, ktoré sa ich nejako dotkne, tak to pre mňa stráca akýkoľvek zmysel.
R.: To je ťažká otázka, pretože divadlo na Slovensku by momentálne potrebovalo skôr viac vecí než menej. Veľká časť umeleckej a kultúrnej činnosti sa dnes nachádza na veľmi tenkom ľade a mnohé veci v systéme nefungujú. Na druhej strane je tu sféra akéhosi biznisového kultúrneho sektora, ktorý väčšina spoločnosti na Slovensku automaticky považuje za meradlo kvality a za tú pravú kultúru.
Ak by som mal divadlu niečo vyprosiť, tak by som sa modlil za to, aby ľudia dokázali objaviť a skutočne rozoznať skutočnú hodnotu umenia. Presne to sa spája s divákmi, o ktorých hovorila Lucia, aby verejnosť vedela odhadnúť hodnotu tvorby a nezostávala len pri tom, čo je čisto komerčné, ale dokázala vnímať aj hlbší rozmer
L.: Základom je, aby deti už odmalička mali možnosť spoznať, čo je to divadlo, a pravidelne chodili na predstavenia. Potrebujú mať na to jednoducho vyčlenený čas. Keď sa s divadelným svetom budú postupne zoznamovať, prirodzene to neskôr začnú vyžadovať aj od svojich rodičov. Celé sa to tak bude čoraz viac dostávať do širšieho povedomia verejnosti. Sama totiž poznám vo svojom okolí ľudí, ktorí takúto skúsenosť z detstva nemali, a v dospelosti im to chýba.
R.: Slobodná a nezávislá tvorba sa na Slovensku robí už viac ako tridsať rokov, no profesionálne divadlo nekomerčného charakteru sa stále dostáva len k veľmi malému percentu divákov. Ak by som mal divadlu niečo priať, tak to, aby sa tento pomer preklopil. Kiežby sme sa dostali aspoň na úroveň 50 na 50, čo sa týka pomeru populácie a návštevnosti kultúry.
A to nehovorím len o divadlách, ale aj o galériách, výstavách, fotografických večeroch či diskusiách – o celkovom spoločenskom a sociálnom živote. Kultúra je u nás totiž stále zatvorená v takej malej bubline. Potrebovali by sme ju rozšíriť medzi oveľa väčšie spektrum ľudí.
Práve v tom spočíva naša nádej a zmysel práce s deťmi. Obrovskú rolu v tom zohrávajú práve festivaly a podobné podujatia, ktoré robia pre šírenie kultúry kus skvelej roboty. Je nesmierne príjemné vidieť, že okolo takýchto projektov sa zrazu dokáže zhromaždiť veľké množstvo otvorených ľudí.
Za rozhovor ďakuje Dominika Vargová
Foto: Dodo Šamaj
Keď ľad a špongie prebúdzajú zvedavosť: Inscenácia H₂O ako zmyslová cesta pre najmenších hľadačov
Zoznámiť najmladšie publikum s divadlom a zároveň mu citlivo otvoriť vážnu environmentálnu tému dokáže byť pre tvorcov obrovskou výzvou. Nová interaktívna inscenácia H₂O, pod ktorou je režijne podpísaná Iveta Ditte Jurčová, však dokazuje, že zložité globálne problémy nemusíme komunikovať len cez naratív hrozby a strachu. Stačí na to aj čistá, úprimná hra. Tvorivý tím sa namiesto poúčania vydal cestou zmyslového objavovania, v ktorom sa hlavným hrdinom stáva samotný materiál. Festivaloví diváci tak dostali možnosť premeniť sa na objaviteľov, ktorí spoločne s hercami kráčajú po stopách miznúcej vody.
Za zvuku pískajúcej gumy sa na javisku zjavujú dve bytosti, ktoré pripomínajú príšery hoci nimi, vôbec nie sú. Vchádzajú do sveta plného suchých hubiek, aby niečo našli. Ale čo? Ich pátranie trvá pomerne dlho, až tak, že sa v publiku začnú prirodzene hmýriť prvé neposedné deti. Ich pozornosť a jedno spoločné, zborové „Oooo“ si však vyslúži trik so špongiovým ježkom, po ktorom nasleduje objavenie veľkého zdroja vody a ľadu.
Vzhľadom na to, že správanie ľadu na javisku sa nedá presne predpovedať, vznikali počas predstavenia okná pre hereckú improvizáciu, keď sa pod náporom tela performera ľad rozpadával, a on tak padal na zem. Tá okamžite vzbudila prvé vlny smiechu medzi malými aj veľkými divákmi. Pozitívna reakcia publika dodala obom protagonistom potrebnú energiu, ktorú následne dokonale zužitkovali. V prípade Radoslava Piovarčiho išlo o trefné napodobnenie tuleňa, ktoré viditeľne rozosmialo aj jeho hereckú partnerku Luciu Bielik Horváthovú. Tá mu jeho výstup hravo oplatila škrekotom čajky.
Celé predstavenie sa nieslo v duchu chceme, aby ste sa s nami hrali… Keby nebola technická stránka súvisiaca so scénou taká náročná, tvorcovia by deti pravdepodobne pustili priamo na javisko. Aj napriek tomu však vytvorili množstvo interaktívnych momentov, kedy deti mohli preskúmať rekvizity. V kombinácii ľadu alebo pary so svetlom (obrátený dáždnik plný ľadu) tak sami objavovali magické vizuálne efekty, ktoré tieto materiály dokážu vytvoriť.
Inscenácia H₂O úspešne búra mýty o tom, že ekologické motívy patria len staršiemu publiku. Prepája technicky náročnú scénografiu s absolútnou bezprostrednosťou oboch interpretov, ktorí dokážu citlivo reagovať na každý šuchot v sále. Pre festivalového diváka bolo toto predstavenie nielen vizuálnym osviežením, ale najmä pripomenutím, že tie najdôležitejšie veci na svete, vrátane vody, sa musíme učiť chrániť už od prvých krokov. A to najlepšie prostredníctvom spoločnej radosti a dotyku.
Dominika Vargová
Bábkarskej Bystrici prajem vespolnost
Rozhovor s Miloslavom Klímom
Miloslav Klíma je český teatrológ, dramaturg, pedagóg a odborník na bábkové divadlo. Pôsobil na Katedre alternatívneho a bábkového divadla DAMU v Prahe a dlhodobo sa venuje dejinám, teórii a súčasnej podobe bábkového divadla. Je výraznou osobnosťou českej bábkarskej scény a jedným z iniciátorov Roku bábkového divadla, ktorý pripomína desať rokov od zápisu českého a slovenského bábkarstva do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Čo vás na bábkovom divadle prvýkrát skutočne zaujalo – a čo vás pri ňom udržalo dodnes?
To je veľmi jednoduchá odpoveď. Robil som normálnu činohru, pôsobil som s Janom Grossmannom. Zlom však nastal počas mojej skúsenosti v Hradci Králové. Práve tam som bližšie spoznal Divadlo Drak, na ktoré som predtým občas natrafil pri jeho hosťovaniach v Prahe. S týmto divadlom sa v mojej mysli pevne spája najmä meno Josefa Kroftu. Keď ma neskôr vyhodili z divadla v Hradci Králové, Pepa ma vzal na polovičný úväzok do Draku. Tam som sa absolútne zamiloval do bábok. Stále ma to drží aj preto, že som päťnásobný pradedko, takže mi to príde prirodzené. Svojich štyroch chlapcov a moju milovanú trojročnú Anežku ťahám do divadla neustále. Chodíme do Liberca, do Hradca aj na festival Přelet nad loutkářským hnízdem v Prahe. Je to však aj preto, že medzi bábkarmi opäť nachádzam toho tvorivého ducha, ktorého som mal tak rád v časoch pôsobenia v Chebe, keď tam tvorili osobnosti ako Krobot, Grossmann a Beránek. Každý môže niečo povedať, nikto nie je prestížny, všetko sa mixuje dohromady. To je kolektívna spolupráca – v dobrom slova zmysle. Bez vzájomnej spolupráce to jednoducho nemôže fungovať. Páčilo sa mi a páči dodnes, že niekto má hlavnú rolu, ale zároveň pomôže s vodením jednému a drží ruku druhému. Veď to je ono! A nikomu to neprekáža, nikto to nepovažuje za niečo podružné. Je to úplne prirodzené. Aj preto sa mi to stále páči a v rôznych divadlách nachádzam pokračovanie tohto spôsobu práce. Keď dnes vidím, čo robia chlapci v Draku alebo Miša Homolová či Katarína Aulitisová, ktorí sú všetci moji žiaci, mám z toho veľkú radosť.
Keď sa pozriete na súčasnú bábkarskú scénu na Slovensku, ktoré formy či autorské prístupy podľa vás najviac rezonujú v súčasnej tvorbe?
Kedysi sa hrávali a opakovali iba už napísané hry a len sa trochu upravovali. Dnes si väčšinu hier každý napíše sám a hneď je autor. Nie som si však úplne istý, či je tá autorská dispozícia až taká všeobecná. Dôležité a živé je podľa mňa to, že divadlo už nie je výsostne len bábkové. Pochopte, ten vtip – možno je to omyl českého alebo aj slovenského bábkarstva, nechcem vám to podsúvať, ale v Čechách je ten problém určite – v čase obrodenia sa rozvíjali rodinné bábkové divadlá a celé sa to chápalo ako zmenšená činohra. A to je základný omyl. Je nešťastie takto o tom premýšľať. Bohužiaľ, je to v génoch, je to zakorenené v ľuďoch. Mám rád, keď vidím, ako sa divadlo mení a modernizuje. Tvorcovia sa dnes pozerajú na to, aké iné druhy umenia môžu bábkové divadlo ovplyvniť. Páči sa mi napríklad Dezorz. Nemyslím si však, že by to malo byť jediné možné divadlo. Vôbec nemám rád normotvorné divadlá. Divadlo má byť svojbytné, poznateľné a pracovať s vecami, ktoré sú pre dnešných divákov prirodzené. Napríklad technológie. Vznikajú situácie, keď sa niečo naživo natáča, sníma, premieta a ľudia na to zároveň priamo reagujú zo scény. Som veľmi šťastný, že to robí ďalšia generácia – to, na čo ja už nestačím: digitalizáciu, záznamy, strihy.
Ste hlavným iniciátorom Roku bábkového divadla aj na Slovensku. Keď sa teraz obzeráte za tým rokom, ako ho hodnotíte? Bola a je vaša iniciatíva prospešná?
Mňa veľmi hnevá, ako som už spomínal, že bábkarstvo je na vedľajšej koľaji – dokonca aj samotnými bábkarmi. Veď my sme tá „druhá liga“. Ja to neznášam! Tak som proste tlačil a tlačil, až sa to podarilo a vymysleli sme, že urobíme Rok bábkového divadla ako oslavu desiatich rokov od zápisu českého a slovenského bábkarstva do UNESCO. Samozrejme, mal som trochu väčšie ambície, nepopieram. Ja mám vždy trochu veľké ambície. Vždy som chcel niečo buď poriadne, alebo nič. To je tak celý môj život. Z niektorých vecí som sklamaný, z iniciatívy a tak ďalej. Ale už bola Kroměříž, Luhačovice, Karlove Vary, Neratov, bolo množstvo akcií a všade veľa ľudí. Všade si to pripomínajú, takže to asi nebolo úplne nezmyselné. To, že sa nenašli finanční podporovatelia, ma trochu mrzí. Ale od toho sú väčšie ambície – aby som mohol byť sklamaný. Aby som nemal len také prízemné ciele. Takže áno, ide to tak, ako je to možné. Stále toho však máme veľa pred sebou. Sme ešte len v polovici, končíme až v júni budúceho roka.
Čo vás na tohtoročnej Bábkarskej Bystrice zaujalo? Čo by ste jej zaželali do budúcna?
Mám dobrý vzťah k festivalu, lebo sme sem kedysi chodievali s inscenáciami Divadla Drak. Slovensko milujem, takže niet o tom čo hovoriť. Potom som však mal rôzne pauzy a nechodil som sem. Neskôr sa stalo, že Monika Kováčová, ktorá je moja bývalá žiačka, sa tu stala riaditeľkou. Pozvala ma, prijali aj Rok bábkového divadla, takže som rád prišiel. Musím povedať, že práve tu som pred tými niekoľkými rokmi prvýkrát videl batoláriá a hovoril som si – ďalší smer! Dokonca sa tu objavila aj ambícia vytvoriť Stredoeurópsku platformu CZ–PL–SK. Hoci ja nemám veľmi rád inštitúcie, môže to mať nejakú legitímnu značku, ktorá pomôže získavať finančné prostriedky. Tá idea je dobrá. Je tu pekné prostredie vo všetkých divadelných priestoroch. Jediné, na čo sa musím opýtať: prečo v programe nie je Divadlo z Pasáže? Tam sme chodievali hrozne veľa!
Prial by som festivalu Bábkarská Bystrica, aby fungoval aj ďalej. Aby mali šťastie pri výbere, aby prichádzalo veľa zahraničných hostí, a aby tu boli zaujímavé besedy. A hlavne by som si prial, aby ten zhon, ktorý na festivaloch býva – že ľudia prídu, zahrajú a odídu –, pomaly skončil. Aby neboli všetci v takom zhone a láskavo si posedeli. Je to tá súdržnosť, ktorú Zich myslel slovom „vespolnosť“. Zichova estetika hovorí o divadle ako o vespolnosti. Kedysi bola doba, keď sme si my, štúdiové divadlá, vedeli ukrojiť čas, byť niekde celý festival a len debatovať, debatovať a debatovať. Nehovorte mi, že z toho niečo nevznikne! Môžeme sa tam napríklad aj pohádať. (smiech)
Za rozhovor ďakuje Zuzana Rimáková
Foto: Dodo Šamaj